vzkriesenie

Nerád chodím do tzv. nákupno-zábavných centier. No občas som aj ja prinútený tam ísť. V meste totiž prestávajú fungovať pošty a banky, ba aj niektoré služby /telekomunikačné, opravárenské, poisťovacie, zdravotné…/ a všetko sa postupne sťahuje do týchto non-stop interiérových jarmokov. Vrátane kín, umeleckých performácií, detských atrakcií a pod.

A tak som sa teda do jedného z takýchto centier musel vybrať predvčerom aj ja. Po chodbách sa cielene alebo bezcieľne premávali stovky ľudí. Prevažne mladých ľudí a prevažne žien.

Predvčerom bolo vonku ešte slnko a teplo, takže väčšina mládeže tu bola oblečená primerane tomu,-naľahko. Mám oči a tak som sa občas na tie mladé baby a chalanov zahľadel. A tak som sa chtiac-nechtiac stal členom akejsi neoficiálnej poroty v neoficiálnej súťaži krásy. No musím povedať, že som bol zhrozený ešte viac, ako známy porotový zabijak pán Habera. – Toľko mľandravosti, toľko tučnoty, toľko bruchatých dievok v tínedžerskom veku som fakt už dávno nevidel.

Dievčenské telá neboli možno až tak tučné, ako skôr ovisnuté, bez drieku, bez pružnosti, ktorá by mala byť pre nich v ich veku ešte príznačná. Občas sa medzi tučibombami ukázali aj chudé baby. Ibaže tie boli zase rachiticky zohnuté, anorekticky vyziabnuté. No hrôza. Takmer všetky dievčatá vyzerali tak, akoby sa s telesným pohybom stretli naposledy na cvičení v materskej škôlke.

Medzi babami sa tu a tam objavili aj chlapci. Našťastie, už je leto a tak sa po chodbách neprechádzali v uzučkých gayovsky farebných nohaviciach, v ktorých im nohy vyzerajú ako pipasáry. Tentokrát boli-tak ako väčšina báb poobliekaní v akýchsi krátkych voľných pologatiach, nie najlepšie ušitých šortkách. Vyzerali ako letné bombardiaky našich starých mám. A z tých trenírok a kadejakých kraťasov im trčali tenké, na častú chôdzu-tobôž na beh, nezvyknuté chudorľavé nožičky. Na holých častiach tela u báb i chalanov však boli kadejaké pitoreskné tetovačky, kerky, niekedy podobné detským omaľovánkam. Opakujem-hrôza.

Ak som si nechcel úplne zopsuť moje doterajšie predstavy o pekných ľudských telách, musel som prehodiť zrak na ženy po 30-ke. Zaujímavé, že tieto dámy, hoci mnohé už aj po dvoch-troch deťoch vyzerali oveľa atraktívnejšie a mladistvo príťažlivejšie ako tie tínedžerky. Premýšľal som, v čom to je. Prečo sa hranica medzi krásou a škaredosťou stala hranicou vekovou, generačnou-a konkrétnejšie- hranicou 30 plus pre krásu a 30 mínus pre škaredosť. A nemôžem si pomôcť, jediné vysvetlenie, ktoré mi zišlo na um, bol rok 1990. Ľudia narodení a vychovaní pred týmto dátumom boli stále tí pekní slovenskí muži a ešte krajšie slovenské ženy. To čo sa narodilo, bolo vychovávané, stravované a narastené po tomto dátume, zdalo sa byť ako pomsta prírody. Na všetky možné spôsoby. Nemôžem si pomôcť, ako socialistické ženy to nad tými kapitalistickými u mňa vyhrali na celej čiare.

Poviete si-spomienkový optimizmus nejakého dedka. Nuž ako sa to vezme. Socializmus si už veľmi nepamätám. Nefungoval som v ňom, bol som ešte príliš mladý. Príčinou mojich dojmov je preto skôr akýsi „lifestylový“ pesimizmus, počnúc tým, že kapitalistické deti sa rodia starším mamám, so všetkými s tým spojenými rizikami, strašidelnými stravovacími návykmi mamičiek a detičiek. Škaredosť je ale najviac spojená s nedostatkom pohybu, absenciou telesnej výchovy na školách, deformovanými voľnočasovými aktivitami, zlými životnýcmi vzormi z médií a všeobecným nedbajstvom, filozofiou, že všetko je dovolené,-aj byť tučný aj byť škaredý, hlavne aby človek bol „sám sebou“ a aby si život užíval tak, ako mu to najviac chutí. Teda poväčšine lenivo a konzumentsky- poživačne.

Pozor,-netvrdím, že všetka dnešná mládež do 30-ky je škaredá, mľandravá, skoliózna a prečasne telesne degenerovaná. Stačí sa mi ísť pozrieť na dunajskú hrádzu. Tam je naopak na korčuliach, na bicykloch či iba tak v bežeckých teniskách dostatok mladých, vyšportovaných, pružných, opálených a sviežich ženských a mužských tiel. Tam je to úplne iné mladé Slovensko. No čo je to jedna dunajská hrádza s krásnymi telami oproti 10 nákupno-zábavným centrám len v Bratislave, plným rachitikov ?

Áno, dnešná doba ponúka pre tých, ktorí chcú a ktorí na to majú aj čas a peniaze, dostatok fitnessov, outdoorových športovísk, cvičiaceho vybavenia, športového ošatenia a kvalitnej obuvi, dostatok zdravých i menej zdravých potravinových doplnkov a príležitostí na kvalitný rekreačný šport. Áno, stovky možno i zopár tisíc mladých Bratislavčanov a tisícky mladých po celom Slovensku to aj využívajú. Ale čo to je oproti tým desaťtisícom predčasne bruchatých a zhrbených mladých ľudí, čo sa mi motajú popred oči, len čo nastane leto a oni vystavia na obdiv okolia svoje škaredé telá ? /A možno aj zanedbané duše, ale o tom potom…/.

Úplne spokojný navyše nie som ani s majiteľmi niektorých tých pekný vyšportovaných tiel z hrádze. Aj u nich ma čosi škrie. Zdá sa mi, že ani u nich všetkých to športovanie a starostlivosť o telesnú krásu nie je čosi prirodzené, slobodné,- ale akoby aj tu u niektorých z nich prebýval vírus konzumizmu. Mnohí akoby športovali skôr z pozérstva, snobizmu, narcizmu, mnohí akoby to poňali komerčne. Akoby na kapitalistickom trhu, kde sa obchoduje so všetkým, teda aj s devízou ľudskej krásy, chceli svoje pekné telá a tváre speňažiť. Akoby za ne chceli získať výhody v profesionálnom živote a to akoby potom zase chceli len obrátiť na vyššie zárobky a následne bohatší konzum…

O to viac ma poteší, ak sa stretnem s mladými ľuďmi, čo sú pekní, lebo pekne a harmonicky žijú, čo športujú akoby mimochodom, prirodzene sa často a zdravo pohybujú, lebo sa im inak nedá, lebo boli takto vychovaní a už bez toho nevedia žiť. Byť pekný nie je pre nich cieľ, ale cesta. Cesta, po ktorej idú a ani si ju veľmi neuvedomujú. Takíto slovenskí mladí ľudia ma fakt tešia.

Momentálne ma však teší hlavne to, že už do zábavno-nákupného centra už zase nebudem musieť dlho ísť. A perspektívne aj to, že po lete príde jeseň a zima. A tak tú mladú „kapitalistickú“ už takmer pretučnenú americkú škaredosť zakryje hrubá vrstva svetrov a vetroviek.

Aj jeseň a zima majú svoje výhody.