Založ si blog

Dve pravdy o mečiarizme /3/

Pravda jeho nepriateľov /ďalej NP/:

VM je primitívny agresívny boxer, komunista, agent ŠTB, ktorého eštebáci prepašovali do vlády VPN.

Pravda tých ostatných /ďalej OP/:

VM sangvinik a extravert. Trochu amatérsky športoval, bol funkcionár SZM, bol priaznivec Dubčeka, v normalizácii odsunutý na vidiek /do Nemšovej/, pod dohľadom ŠTB. Konkurz na pozíciu vo vláde VPN urobil tak bravúrne, že sa od neho museli učiť aj členovia vedenia VPN. Vyznačoval sa veľmi dobrou pamäťou a neuveriteľnou pracovnou výdržou.

NP:

VM bol najprv zúrivý federalista, no potom -keď už bol pri moci a zavetril majetkové zisky pre seba a svojich blízkych, prudko otočil a svojich priaznivcov naviedol k akceptovaniu rozpadu Č-SFR, s čím by oni v referende nikdy nesúhlasili.

OP:

Mečiar nikdy nebol za centrálne riadenú federáciu ale za autentickú federáciu dvoch zvrchovaných republík. Keď v rokovaní s Čechmi zistil, že tí jednoznačne žiadajú centralizovaný /a iba formálne federálny/ štát, pomenoval vo volebnom programe HZDS presnejšie, aké sú varianty štátoprávneho usporiadania, ktoré by SR akceptovala: 1/ autentická federácia s posilnením kompetencií národných vlád a parlamentov, 2/ konfederácia, kde by sme s ČR mali spoločnú iba menu, obranu a smerovanie zahraničnej politiky, 3/ samostatná SR. Tieto varianty sa dostali do volebného programu HZDS a konečné riešenie sa malo dosiahnuť po voľbách rokovaním s Čechmi. Slovenskí voliči v júni 1992 rozhodli, že idea zvrchovanosti /ktorú presadzovala HZDS, SNS a vo väčšine poslancov aj SDĽ, získala ústavnú väčšinu. Mečiar mal po voľbách od slovenského národa mandát dohodnúť sa s Čechmi na ktoromkoľvek z týchto variantov. Česi mali iba dva varianty: 1/silne centralizovaný jednotný československý štát z čias masarykovskej ČSR s minimom kompetencií na národných úrovniach a maximom na centrálnej federálnej úrovni v Prahe, 2/dva samostatné štáty. Mečiar sa s Klausom napokon v súlade s mandátom, ktorý dostal v júnových voľbách, dohodol na ústavnom rozdelení Č-SFR na SR a ČR.

NP:

VM rozdelil štát zhora, proti vôli Slovákov, bez referenda.

OP:

VM a spol. sa dohodli na rozdelení federácie s Čechmi na základe vôle slovenských voličov, ktorí sa zúčastnili volieb v júni 1992-teda de facto referenda. Rozdelenie Č-SFR a vznik SR bolo ústavné, plne v súlade so zákonmi SR a Č-SFR a s medzinárodnými normami. Preto SR už pár minút po jej vzniku 1.1.1993 uznali prvé štáty Európy a sveta, vrátane veľmocí.

NP:

V pozadí rozdelenia Č-SFR boli vidiny majetkov ako pre Klausa, tak pre Mečiara.

OP:

V roku 1992 sa ukázali veľké rozpory v nazeraní na privatizáciu bývalého štátneho majetku. V pozadí nešlo o kompetencie ale o ekonomickú a politickú zvrchovanosť dvoch národných organizmov. V ČR Klaus a Ježek priorizovali kupónku. V nej mali navrch skúsení finančníci a experti zo zahraničného obchodu bývalej ČSSR,-a to boli až na malé výnimky Česi. Bežní DIKovia, malí ľudkovia, čo boli držiteľmi investičných kupónov, bez informácií, bez ekonomického vzdelania boli iba potravou pre kanóny skutočných generálov kupónky: pre investičné fondy IF. Tie vďaka bombastickej reklame nabrali od nevzdelaných DIKov státisíce a milióny kupónových bodov a dali im za to „cenné“ akcie ich IF. Zakladatelmi IF boli ľudia, čo mali k dispozícii miliony na zakladanie fondov /nielen „socialistická buržoázia“ ale aj veksláci, kadejakí zbohatlíci z radov automechanikov, krčmárov, zeleninárov a podsvetie. Za niektorými fondmi bolo možné tušiť zahraničných investorov. HZDS /najmä ľudia okolo A.M.Husku/ boli proti „kupónke“, najmä proti odovzdaniu slovenskej ekonomiky do rúk anonymných, českých či neznámych zahraničných /málokedy slovenských/ IF a ich „manažérov“. HZDS razilo heslo, že podniky majú privatizovať tí , čo v nich robili a tvorili hodnoty: zamestnanci a manažment. Preto po vzniku SR vláda HZDS druhú vlnu kupónky zrušila a za investičné kupóny umožnila ľuďom dostať buď hotové peniaze alebo si za ne niečo kúpiť. Najčastejšie to boli podnikové či obecné byty. Ľudia tak dostali z bývalého spoločného majetku aspoň aké-také podiely-kým v prípade kupónkovaných akcioviek /podnikov či fondovú neraz dostali iba bezcenné akcie, za ktoré napriek ich bezcennosti museli donedávna ešte platiť Centrálnemu depozitu cenných papierov. Po vyrovnaní sa s DIK-mi sa HZDS rozhodlo privatizovať slovenské firmy do rúk Slovákov- zamestnancov či manažérov firiem alebo ľudí, čo mali pre danú firmu cenné podnikateľské nápady, kontakty na joint venture, na nové trhy alebo voľné zdroje. – Museli to ale byť občania SR, z ktorých sa mala vytvoriť slovenská kapitálová vrstva-čosi v dejinách SR nevídané.

NP:

Privatizéri sa za Mečiara dostávali k podnikom, lebo mali kontakty, podporu HZDS, Mečiar rozdával firmy svojim kamarátom na ich modré oči alebo na základe korupcie.

OP:

Každý subjekt, čo sa uchádzal o privatizáciu, musel na Ministerstvo privatizácie resp. na Fond národného majetku predložiť privatizačný projekt /v prípade vedenia podniku resp. zamestnancov tzv. základný privatizačný projekt. Iní zamestnanci a záujemcovia-Slováci mohli na privatizáciu tohto podniku predložiť tzv. konkurenčný privatizačný projekt. Projekty posudzovala a vyberala komisia odborníkov: ekonómov, právnikov, bankárov, technologických a produktových špecialistov. V projekte musel byť predložený biznisplán a navrhnutá cena, za ktorú záujemca o privatizáciu podnik na seba prevedie. Cena predpokladala zloženie nejakej sumy ihneď /napr. 5%/. Zvyšok sumy mali úspešní privatizéri splácať FNM de facto štátu po istý čas. Na splatenie prvotnej sumy a odobrenie splátok bol potrebný bankový prísľub. Toto bola slabina tejto koncepcie, lebo banky boli vtedy ešte štátne a bankoví úradníci, ochotní dávať prísľub, boli korumpovateľní Do privatizácie bolo zahrnutých početne veľa firiem, no gro výnosnej ekonomiky zostalo za Mečiara až do 1998 v rukách štátu. Boli to tzv.strategické podniky, banky, poisťovne, doprava, nemocnice, telekomunikačné, rozvodné a distribučné firmy /elektrárne, plynárne, vodárne a pod/. Vo verejnosti dodnes prevláda dojem, že privatizáciu v SR robil Mečiar. Nie je to pravda. Značná časť podnikov bola privatizovaná ešte za Č-SFR a dostala sa do rúk investičných fondov /aj českých/. Z majiteľov týchto fondov a IS sa zrodili neskorší finanční oligarchovia, skupiny ako J&T, Penta, Slavia Kapital a pod. Druhú časť privatizovali naozaj za Mečiara manažéri a zamestnanci daných firiem, príp. formou konkurenčných projektov slovenské subjekty, zaujímajúce sa o podnikanie. Tretiu-z hľadiska trhovej hodnoty najcennejšiu časť slovenskej ekonomiky tvorili strategické firmy, banky, poisťovne, dopravné a rozvodné či telekomunikačné spoločnosti. Tieto sa privatizovali až za Dzurindu a dostali sa takmer výlučne do rúk „skvelých“ manažérov -podnikateľov zo Západu. Mečiar privatizoval menej trhovo hodnotného majetku ako Dzurinda, ale išlo o majetok „hlasný“, konkrétny, ktorý mali ľudia priamo na očiach. O privatizáciu malo záujem oveľa viac subjektov, než bolo napokon úspešných. Neúspešní privatizéri sa samozrejme následne stali nepriateľmi tohto systému privatizácie a samotného HZDS a VM ako takého. Vytvoriť slovenskú kapitálotvornú vrstvu sa VM kvôli faktickej volebnej prehre v 1998 príliš nepodarilo. Isté ale je, že si VM zabrnkal na struny ľudskej lakomosti, závisti, nekritičnosti a neschopnosti prehrávať. Mečiar tak na konci dňa privatizáciou získal pár falošných a dočasných spojencov, no státisíce nežičlivcov a nepriateľov. Myšlienka „mečiarovskej“ privatizácie nebola zlá, no na jej kvalitnú realizáciu chýbal čas a kvalitní, čestní ľudia a mediálna podpora.

NP:

Za Mečiara sa k majetku dostala mafia.

OP:

Bolo by naivné tvrdiť, že to v istej miere aj v SR tak nebolo. Bolo to však rovnako tak v tom istom čase aj v Poľsku, Česku, Maďarsku…a napokon aj v Nemecku. O majetky sa začali zvádzať krvavé boje. V Poľsku gangy za bieleho dňa prepadávali a unášali na diaľniciach podnikateľov a vplyvných úradníkov. V Maďarsku lietali do vzduchu „konkurenční podnikatelia“ aj v centre Budapešti. V Česku sa podnikateľskou konkurenciou plnila Slapská priehrada. V Nemecku zavraždili šéfa východonemeckého privatizačného úradu Treuhand. Tu všade bežala aj špinavá a krvavá konkurencia – a to napriek tomu,že Mečiar v Poľsku, Maďarsku, Nemecku…nevládol. Najviac nezákonností bolo spojených s tzv. malou privatizáciou, s tzv. priamymi predajmi a tzv. holandskými dražbami. Bolo okolo toho obrovsky veľa mediálneho kriku a ten si „pamätníci“ na základe spomienok na to, čo dávali v médiách pamätajú dodnes. Realita ale zďaleka nebola taká, ako to popisoval bulvár. Predmetom malej privatizácie boli maloobchodné predajne, servisy, komunálne prevádzkárne, účelové polo-remeselné firmičky pri väčších štátnych firmách, hotely, reštaurácie, krčmy…Išlo z celonárodného hľadiska o malé ekonomické hodnoty, často bez podnikateľskej perspektívy, často vlastne iba o nehnuteľnosti-no keďže tieto objekty boli dennodenne na očiach verejnosti, ich privatizácia vzbudzovala pozornosť, vášne, závisť a nenávisť. Syn jedného z takýchto malých podnikateľov Andrej Danko má s privatizáciou /tuším Lesostavu v Revúcej/ realizovanéj jeho otcom dodnes kaz na svojej povesti. Najčastejším objektom privatizácie boli malé predajne potravín a priemyselného tovaru. Ich novopečení majitelia sa na podnikateľskom výslní dlho neohriali. Prišiel Dzurinda a Mikloš a s nimi invázia západných obchodných reťazcov, supermarketov a hypermarketov. – A bolo po „mečiarovských podnikateľoch“-hoci tí momentom podpisu zmluvy akékoľvek sympatie k HZDS zdusili a stali sa z nich typickí malomeštiacki podporovatelia pro-západnej pravice.

NP:

Mečiar bol konfliktný, agresívny, vulgárny človek, ktorý často útočil na novinárov ale aj na svojich najbližších spolupracovníkov. Postupne od seba odohnal Kňažka, Černáka, Moravčíka, Kováča, Gašparoviča a ďalších. Niektorým z nich zlé svedomie nedalo a stali sa úhlavnými nepriateľmi mečiarizmu /najmä Kňažko a Kováč/.

OP:

Mečiar bol pracovitý človek, svojich spolupracovníkov nútil robiť aj 20 hodín denne. Ak svoje povinnosti flákali /napr. minister Andráš/ VM ich nekompromisne kritizoval. Robota na vláde vtedy nebola dnešné hasenie problémov. Bolo to budovanie štátu od základov. Žiadne inde desať-či sto rokov fungujúce inštitúcie v SR neboli. Nebola národná banka, národný rozhlas a televízia, národná armáda, národná polícia, národná legislatíva, národný rezort diplomacie. Tu všade bolo treba ľudí. Záujemcov o robotu na štátnych orgánoch bolo neúrekom, ale boli to ľudia neskúsení, často s pochybnou motiváciou, často nasadení zahraničím, karieristi a oportunisti bez vzťahu k Slovensku. Hovorilo sa im „jednodňoví“ či polroční Slováci. Boli to na všetko ochotní bývalí komunisti, čechoslováci,-ktorí sa v momente udelenia úradu stali slovenskými „národovcami“. Ochotne vstupovali do HZDS a ponúkali dokonca straníckym štruktúram „sponsorské dary“ len aby seba či svojich známych a príbuzných umiestnili na lukratívnom štátnom poste.

Toto se samozrejme deje v každom novobudovanom štáte na svete-my si však pamätáme, ako sa to dialo v SR a za Mečiara. – Kto je teda na vine ? – Mečiar ! Nuž Mečiar je naozaj na vine za vtedajšie veľmi zlé personálne rozhodnutia-na ktoré neskôr doplatil Mečiar samotný /Martinková, Keltošová, Ducký, Brhel, Magula, všetci Mečiarovi ministri zahraničia a financií…/. okrem kariéristov, ktorých bolo na Mečiarovom sekretariáte každý deń po stovkách, a ktorých nebolo v ľudských silách preveriť/ sa ako tragická chyba ukázala chamtivosť niektorých najbližších Mečiarových spolupracovníkov. Najmä pána Michala Kováča a čiastočne aj pána Gašparoviča / nie ani tak jeho osobne ako skôr ľudí, čo boli za ním/.

Kováč do 1989 bol lojálny českému komunistickému establishmentu. Žiaden národovec, žiaden disident. Ako vihodňar mal však na Západe plno emigrovaných priateľov a známych. Tí po 1989 zavetrili v „rodnym kraju“ príležitosť a ako šváby na pivo sa zliezali z Kanady a USA so SR. Kováč sa stal ich vybavovačom. Našťastie najväčšiu kauzu s tým spojenú – predaj Vysokých Tatier slovakoameričanom Mečiar zastavil. Pochybné neboli iba mamonárske aktivity otca ale aj syna-Kováča ml.. Mladý Kováč sa zaplietol do ilegálnych kšeftov okolo Technopolu-aj tu musel VM zasiahnuť. A tak si v kedysi svojom fanatickom zbožňovateľovi Mečiar vypestoval svojho zúrivého nepriateľa. Túto osobnú zášť využili nepriatelia SR, túžiaci v SR privatizovať veľké ryby rovnako ako inde v Strednej Európe. A začali s osobného sporu robiť spor politický-spor hodnotový, spor medzi „demokratom Kováčom“ a „autokratom Mečiarom“.

Vďaka mediálnej podpore sa Kováčovi podarilo zvrhnúť vládu VM a nahradiť ju dočasnou vládou bezvýznamného J.Moravčíka. Ibaže ľudia boli vtedy ešte predsa len málo mediálne spracovaní a zostali na strane VM. Ten v 1994 znovu vyhral voľby a triumfálne sa vrátil na úrad vlády. V susednej budove ale vládol prezident Kováč. Problém pre SR zostal. Situáciu sa pokúsili využiť zahraniční odborníci na špeciálne operácie – našli si v SIS naivných politicky nemysliacich ľudí a tí potom-nimi vyprovokovaní,- uskutočnili avantúru so zavlečením mladého Kováča do zahraničia. Ale nielen to, našli si rituálnu obeť v podobe policajného spolupracovníka v radoch drogovej mafie-R.Remiáša. Jeho smrť, ktorá nebola a sotvakedy bude objektívne vyšetrená, plus akcia „Zachráňme Markízu“,- keď sa protizákonne pár hodín pred voľbami, rozpútalo peklo na záchranu televízie, patriacej vtedy dnešnému kriminálnikovi P.Ruskovi- to boli nástroje na politickú exekúciu VM, z ktorej sa potom vlastne /až na chabý pokus v prvej Ficovej vláde/ nikdy nespamätal.

Médiá po celý čas od roku 1992 až dodnes, t.j. nepretržite 30 rokov pracujú na démonizácii VM. Nielen píšu, ale ho aj osobne atakujú, provokujú. Hovorí sa, že len kvôli fyzickému konfliktu s VM pred kamerami boli na krátky čas najatí do novinárskych radov mladí provokatéri, ktorí nikdy predtým a nikdy potom už novinármi neboli.

NP:

Mečiar spolu s Lexom dali uniesť Kováča ml.

OP:

Žiaden únos Kováča ml. sa nekonal. Agentmi-provokatérmi inšpirovaní chlapci z SIS sa rozhodli vybabrať s Kováčom ml. vyhýbajúcim sa súdnemu konaniu v zahraničí. Násilne ho preto odviezli do Rakúska. Nechali ho pár kilometrov od hranice v aute a upozornili na neho rakúsku políciu. – Išlo o hrubú politickú chybu, ktorú Západ využil. Škandál nemal Kováč ale Mečiar. Zo zavlečenia sa stal „únos“, hoci nikto žiadne výkupné nežiadal, -naopak de facto odovzdal „uneseného“ dobrovoľne polícii. Išlo o trestný čin, ale nie nejaký katastrofický. Podieľali sa na ňom istí ľudia s SIS, ale nebola to oficiálna akcia SIS. Bola to politická chyba.

NP:

Mečiar dal zavraždiť Remiáša:

Prečo Remiáš zahynul,- či to bola nehoda neodborne nainštalovaného pohonu na plyn, alebo atentát a ak áno,-či ho spáchali ľudia z SIS alebo drogové podsvetie, v ktorom sa Remiáš pohyboval sa dodnes nevie. A nikto sa to už ani nikdy presne nedozvie. Zostávajú iba protichodné tvrdenia, svedectvá z druhej ruky, konšpirácie. Prizdobené nekvalifikovanými rozhodnutiami OČTK a súdov, filmovými scenármi, politologickými fantazmagóriami. Kto chce verí Fegyveresovi, kto chce verí Laukovi a P.Tóthovi…Tak alebo onak, VM bol touto „vraždou“ politicky zneškodnený.

NP:

Mečiar vyhlásil nezákonné amnestie na páchateľov „únosu“ Kováča, aby zachránil Lexu a seba.

OP:

Nie je pravda, že Mečiarove amnestie boli urobené zo strachu o jeho osobnú beztrestnosť. Spojenie na VM sa nikdy nepotvrdilo. Spojenie na I.Lexu je veľmi veľmi pochybné. Akt amnestií bol vykonaný plne v súlade s vtedajšími zákonmi. Naopak, ústavný zákon o zrušení Mačiarových amnestií je ohýbaním práva v priamom prenose. A je to najhrubšia politická chyba R.Fica a jeho Smeru v ich osobnej a politickej kariére. /Ale to je už o inom/.

NP:

Mečiar hnal SR do područia Ruska a nedovolil Slovensku naplniť pro-európsku a pro-antlantickú perspektívu.

OP:

Genialita VM spočíva predovšetkým v tom, ako dokázal využiť raz za tisíc rokov sa vyskytujúci jav – otvorené okno pre rozvoj samostatnej štátnosti SR. VM nechýbala politické intuícia, dejinný rozhľad, informácie ale predovšetkým mu nechýbala odvaha. Nechýbala mu odvaha nasadiť vlastný krk v boji za niečo pre národ neskutočne prospešné a to navyše i v čase, keď tento národ nebol zďaleka jednoznačne presvedčený, že úplná štátna samostatnosť Slovákov nielenže neohrozí /-Maďari…/ ale im osudovo pomôže. Mečiarova genialita je po druhé aj v tom, že pochopil vtedajšie veľmocenské vákuum v Strednej Európe ako šancu nielen pre obnovenie štátnosti Slovákov a vznik prvého relatívne demokratického slovenského štátu ale aj pre nastolenie ZVRCHOVANOSTI- relatívnej nezávislej zahraničnopolitickej, vojenskej a ekonomickej politiky. Výhodné externé podmienky pre nefalšovanú slovenskú zvrchovanosť samozrejme netrvali dlho. Po cca 6 rokoch sa dejinné okno pre Slovákov zatvorilo. Napriek tomu,-tých 6 rokov slovenskej nezávislosti na politických a vojenských blokoch, na takých či onakých ekonomických podriadenostiach bolo čosi neskutočné a nevídané. Malý štát s 5 miliónmi obyvateľov si dovolil rozhodovať o seba sám. Bez EU, bez NATO, bez Varšavskej zmluvy, bez RVHP, bez Moskvy, bez Bruselu, bez Washingtonu. Keď už pre nič iné,-aspoň pre toto by mali na Slovensku stavať Mečiarovi sochy. To nikdy predtým nebolo /tobôž v prvej SR…/ a bohužiaľ, ani dlho už znovu nebude.

Veľmocenská situácia v Európe sa v druhej polovici 90-tych rokov začala preklápať v prospech USA a Západu. Všade na okolí bývalé socialistické štáty začali „kvákať“ podľa liberálno-demokratického libreta. Kapitalisti zo Západu sa začali hlásiť o svoje dividendy či skôr retribúcie po prehranej studenej vojne Východu so Západom. Začal sa masívny príliv západných „investorov“. Američania, Japonci, Nemci, Francúzi, Briti, Taliani, Španieli, Holanďania, Belgičania, dokonca aj Škandinávci prilietali do Východnej Európy za lacnými výrobnými kapacitami, ešte lacnejšími pracovnými silami, za novými trhmi, za novým ziskom. Drang nach Osten nie v hitlerovskej ale v bruselsko-londýnsko-washingtonskej podobe. Klondyke, eldorádu -nie na Západe, ale na Východe.

A čo Slovensko ? Nuž Slovensko bolo v tomto ohľade -ako správne povedala M.Allbrightová, – čierna diera. Mečiarova vláda ponúkala iba joint venture alebo výstavbu nových výrob, – no do existujúcich a najmä fungujúcich podnikov s perspektívnymi trhmi Západniarov nepúšťala. A tak sa Západ rozhodol konať. Dezorientovaný, večne pripitý Jeľcyn mu to umožňoval. Začal sa veľký boj o Slovensko. S krycím názvom „Zastavte Mečiara“. Okrem akcií špecialistov ako „únos Kováča“, „vražda Remiáša, „zachráňme Markízu“, okrem stámiliónov dolárov na vznik a fungovanie pro-západných mimovládok a prozápadných proti-mečiarovských médií, kultúrnych a umeleckých projektov bol na štátne no hlavnej neštátnej úrovni /ale koordinovaný západnými štátmi/ zahájený de facto BOJKOT slovenských produktov, exportovaných na tradičné trhy v Európe, v okolitých post-socialistických štátoch i v širšom svete Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky. Slovenské štátne i novoprivatizované podniky prichádzali o trhy, o odbytiská, o lacných tradičných subdodávateľov /ktorí sa zrazu stávali súčasťou západných dodávateľských reťazcov/. V bankách zahraničných i našich zrazu neboli peniaze na prevádzkové úvery. Fabriky začali živoriť, neskôr krachovať. Rástla nezamestnanosť, stúpala inflácia, úverové úrokové sadzby sa šplhali na dvojciferné úrovne, rástla nespokojnosť. Západu sa podarilo zasiať semeno túžby po zmene aj do robotníckych a remeselníckych skupín obyvateľstva, na Považie, na Kysuce, na Oravu, na Ponitrie , Východ-tam kde malo HZDS svoje bašty. Emisári z rôznych medzinárodných finančných inštitúcií, ktorí sem v rámci poradenstva na kadejakých revitalizačných a rozvojových projektoch prichádzali, začali štátnym manažérom, úradníkom, podnikateľom naznačovať riešenie. – TREBA SA ZAČLENIŤ DO EURÓPY A BUDE DOBRE ! Treba si najprv v politike a potom v ekonomike zvoliť „zmenu“. Zmena, ktorá mala prísť, mala poskytnúť ľuďom európsku životnú úroveň, európske pasy, európsky konzum, – a otrockú prácu v európskych firmách pri pletení káblov. Ale aj lepšie platy, aby otroci, ak im padne, mali čo minúť v supermarketoch západných majiteľov. – Ale nepredbiehajme, to prišlo až s dzurindizmom.

Špeciálnym nástrojom v boji s mečiarizmom boli mýty o tom, že slovenské hladové doliny a nižšia životná úroveň Slovákov oproti Čechom je dielom Mečiara a jeho „zlodejskej privatizácie“. Nebola to samozrejme pravda. Územie dnešného Slovenska malo oproti územiu dnešnej ČR vždy nižší stupeń rozvinutosti, ľudia tu mali menej roboty, menej peňazí a ťažší život. To platilo za Uhorska, za prvej ČSR a napriek snahám slovenských komunistov aj v rámci ČSSR. Príčiny sú historické, geografické, politické… Škoda, že tieto veci HZDS objektívnejšie ľuďom nevysvetľovalo. Miesto toho si kopalo vlastný hrob rečami o novom Švajčiarsku, o diaľnici do Košíc, bombastickými rečami na mítingoch v športových halách a na štadiónoch.

V podmienkach totálnej protivládnej mediálnej ofenzívy, ekonomického bojkotu SR a šikovnej práce zahraničných agentov -provokatérov sa Mečiar pokúsil hľadať odpoveď na to, ako ďalej- u ľudí. Zorganizoval referendum o našom euro-atlantickom smerovaní-bolo však už vtedy médiami kvalitne spracovaným ľudom odmietnuté. VM podal formálnu žiadosť o začiatok rokovaní pre členstvo v EU a NATO. Aj toto bolo-tentokrát Západom odmietnuté. Západ so SR radšej hovoril rečou ekonomického bojkotu, politických demarší a provokovania napätia na južnej hranici SR. Tlak zo Západu nevydržali ani blízki spolupracovníci VM a postupne z HZDS odchádzali. -bolo evidentné, že VM a jeho HZDS už splnilo svoju spoločensko-historickú úlohu v dejinách Slovenska a že prichádzajú iné časy.

Mečiarizmus je napriek všetkému, čo tu bolo spomenuté, prevažne pozitívna fáza vývoja slovenskej spoločnosti. Mečiar a jeho HZDS rozhodujúcou mierou pomohli Slovákom obnoviť ich štátnosť. Ba ozdobili túto štátnosť aj pomerne veľkou mierou demokracie a čo je najdôležitejšie, ponúkli Slovákom život v relatívne zvrchovanom, aj keď malom a nie príliš rozvinutom štáte. To, čo Vladimír Mečiar pomohol Slovákom dosiahnuť a vybudovať, nie je žiadna prosperujúca veľmoc. Je to iba šanca spravovať si veci po svojom a pre seba a žiť aspoň v obmedzenej miere podľa slovenských pravidiel. Nie je to možno veľa. -Ale čo by sme dnes dali -zoči voči nášmu povinnému zapojeniu sa do sankcií a nedajbože aj vojny proti Rusku,- aspoň za kúsok mečiarovskej ekonomickej, politickej a vojenskej zvrchovanosti !

Týmto končím sériu 3 článkov, venovanú 80. narodeninám JUDr.Vladimíra Mečiara. Je to dlhé a trochu zložité čítanie. Ale pokročilí Slováci si tam azda predsa len čosi nájdu. Všetko najlepšie, priatelia.

Administrátor slobody slova

26.08.2022

Slobodu slova a tlače nám zaručuje ústava. Teoreticky. Prakticky nám ju povoľuje, zakazuje, ruší, maže pán administrátor. Pravdu nám povoľuje, odníma, maže a ruší administrátor Pravdy. Človek, ktorý robí, čo musí. Lebo chce čo musí. A musí to čo môže. Administrátor je ako kat. Ke´d ho potrebujú, zavolajú mu dohovorené heslo. On sa slušne oblečie a príde na [...]

Niekomu nadávať je dovolené, inému nie ?

23.08.2022

Pán Krupa môže veselo nadávať na ľudí, ktorých nepozná, od ktorých nikdy nič nečítal a ani nepočul na vlastné uši. Keď mu bloger odvetil vice versa rovnakým štýlom, bol jeho -už druhý blog, stiahnutý z titulky. V poriadku, poskytovateľ má na to právo. Na jazyku však zostáva horkosť. Zjavne platí,- čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi. A pán Krupa bude [...]

Vrahyňa D.Duginovej odhalená ?

22.08.2022

Ruská FSB /podľa agentúry Reuters/ identifikovala pravdepodobného vraha D.Duginovej, dcéry ruského profesora filozofie Dugina. Vrahyňou je príslušníčka ukrajinskej tajnej služby SBU, Natália Pavlovna Vovková, nar. 1979 Táto osoba prišla do RF 23. júla ako utečenkyňa z Ukrajiony. Pricestovala do Moskvy aj so svojou neplnoletou dcérou. Prenajala si byt v tom istom dome, v ktorom [...]

britský parlament

Už 76 britských konzervatívnych poslancov oznámilo, že nebudú opätovne kandidovať

24.05.2024 23:38

Ide o najvyšší počet odchádzajúcich poslancov od parlamentných volieb v roku 1997.

covid, koronavírus, obete, pandémia

Pandémia covidu skrátila priemernú dĺžku života o takmer dva roky

24.05.2024 23:15

Pandémia tak vymazala približne desaťročný pokrok v tejto oblasti, oznámila Svetová zdravotnícka organizácia.

párty, techno, nočný život, mládež

„Nemecko pre Nemcov, cudzinci preč.“ Ľudia skandovali na párty rasistické heslá, video vyvolalo pobúrenie

24.05.2024 22:27

Nemecký kancelár Olaf Scholz v piatok označil video za "nechutné".

Maďarsko Dunaj lode zrážka

Maďarská polícia našla piatu obeť sobotňajšej zrážky lodí, hľadajú ešte dvoch

24.05.2024 22:08

Kapitána výletnej lode, ktorý je českým občanom s bydliskom na Slovensku, zadržala polícia a vypočula ako podozrivého.

nshv

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 69
Celková čítanosť: 273693x
Priemerná čítanosť článkov: 3967x

Autor blogu

Kategórie