vzkriesenie

Ja sa tohto dátumu plus mínus jeden dva dni tak trochu obávam. Prečo ? Lebo ukrajinské a ruské tajné služby, vojenskí a mediálni analytici na tento deň prorokujú malý „sjurpriz“, prekvapenie pre protivníka. Jedni vidia ako nemilo prekvapených Rusov, druhí Ukrajincov. Záleží od toho, koho vyjadrenia sledujete. Ja sa ale obávam, že nech to bude akokoľvek, v každom prípade bude z dôsledkov toho, čo by sa okolo 24.augusta mohlo udiať najviac nemilo prekvapená svetová a teda aj slovenská verejnosť.

24.augusta sa od istého času na Ukrajine slávi Deň nezaležnosti, teda nezávislosti Ukrajiny. Nebolo to tak vždy, v prvých časoch nezávislej Ukrajiny sa viac oslavoval 15.júl, teda deň, keď v roku 1990 deklaroval Najvyšší soviet Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky svoju zvrchovanosť, svoju národnú a štátnu suverenitu. USSR bola ale ešte pred 15.júlom 1990 chápaná ako štátoprávna entita sui generis. Postaral sa jej o to J.V.Stalin. Stalin Ukrajinskej SSR, Bieloruskej SSR a RSFR vybavil v OSN samostatné tri stoličky. – No prosím, a „vďační Ukrajinci“ mu teraz za to búrajú pomníky. Stalin týmto aktom samozrejme nepomáhal vývoju Ukrajiny k samostatnej štátnosti, sledoval iný cieľ: mať v OSN pod kontrolou nie jeden sovietsky hlas ale minimálne ďalšie 3 hlasy / o ´dalšie sa postarali socialistické štáty a spriatelené štáty tretieho sveta. Akokoľvek, vypálilo to na začiatku 90-tych rokov tak, že členstvo USSR v OSN uľahčilo Ukrajine cestu k zvrchovanosti a neskôr nezávislej štátnosti. Niekedy platí, že všetko dobré je na niečo zlé…

V období od júla 1990 do augusta 1991 žila Ukrajina zvláštny život. Bola zvrchovaná, suverénna, mala svoju stoličku v OSN, no bola zároveň súčasťou ZSSR. Na jej území nebola ešte ukrajinská ale len sovietska armáda, nebola ukrajinská ale len sovietska milícia. Stranícky a štátny aparát stále fungoval v zabehaných sovietskych koľajach . Na uliciach Kijeva a Ľvova sa síce už demonštrovalo, už to tam ovládali národovci a neskôr stále jasnejšie sa vyfarbujúci banderovci, no mocenských štruktúr v USSR sa to nijako nedotklo. Dokonca aj potom, čo sa urobilo pseudo-referendum o nezávislosti UA a deklarovala nezávislá UA, ešte dlho všetko bežalo podľa sovietskeho modu. Tak to totiž vyhovovalo UKRAJINSKÝM KOMUNISTOM. Tí napriek kriku na ulici ovládali páky na chod štátu.

Všetko, čo sa týkalo reálnej nezávislosti UA sa napokon vyriešilo na známej SCHôDZKE šéfov komunistických strán a šéfov moci Ruska, Bieloruska a Ukrajiny v BIELOVEŽSKOM PRALESE 8.decembra 1991. Tu na chate Viskuli sovietskej verchušky, pri vodke a kaviári ruský súdruh Jeľcyn /ktorý medzitým porazil moskovský puč Krjučkova a ukončil faktickú moc Gorbačova/, bieloruský súdruh Šuškevič a ukrajinský súdruh Kravčuk vyriešili všetko po stranícky, sami, bez hluku ulice, podľa vlastného uváženia. Napriek vôli posledných dvoch sovietskych mohykánov Turkménskej SSR a Kazašskej SSR sa rozhodli disciplinovane a organizovane ukončiť existenciu ZSSR. RSFR o štyri dni vyhlásila nezávislosť už ako RF a 26. decembra 1991 ZSSR prestal existovať. Na súdružskej schôdzke v Bielovežskom pralese bolo dohodnuté, že 1/ právnym nástupcom ZSSR bude RF, 2/ nástupníckymi štátmi ZSSR budú všetky národné republiky ZSSR /nie autonómne republiky…/, 3/ záväzky a pohľadávky ZSSR v zahraničí prevezme na seba právny nástupca ZSSR, teda Rusko, 4/ atómové a strategické zbrane /vrátane vesmírnych/ prevezme Rusko, ktoré ich premiestni na svoje územie a bude v rámci voľného Spoločenstva nezávislých štátov /SNŠ/ garantovať, aby žiaden bývalý členský štát ZSSR nebol zvonku atómovými zbraňami napadnutý, 5/ bývalé republiky ZSSR budú ďalej upevňovať vzájomné priateľstvo, obojstranne výhodnú spoluprácu: nástrojom tohto procesu malo byť SNŠ, ktoré tu bolo zároveň založené. Dohodnuté bolo samozrejme a mnoho iných vecí. Nechcem ísť do podrobností. Prechod od sovietskej moci k národnej moci v teraz už nezávislých republikách bol riadený formálne vládami a najvyššími sovietmi republík, no de facto hlavne ústrednými výbormi komunistickej strany v jednotlivých republikách. Prví tajomníci republikových komunistických strán sa de facto všade stali následne prezidentmi a v niektorých krajinách ich rodinné klany ovládajú bývalé členské štáty ZSSR až dodnes. Krásnym príkladom je Azerbajdžan.

Na Ukrajine sa súdruh Kravčuk ujal pozície prezidenta. Bol to ľúbivý oportunistický prezident. Udržiaval priateľstvo s Moskvou, no zároveń už aj s ulicou vygenerovanými skupinami nacionalistov ba i banderovcov. V podobnom tóne pokračovali i jeho nástupcovia až do majdanského štátneho prevratu, neústavnej revolúcie, ktorá zrodila úplne iný ukrajinský štát -bez formálnoprávnej ale najmä bez zahraničnopolitickej a ideologickej kontinuity.

Armáda a milícia sa na UA začala prebudovávať na národné silové zložky. Popri komunistoch sa už do nich dostali aj nacionalisti, ktorí postupne získavali prevahu. RF a UA podpísali dohodu o rozdelení Čiernomorskej sovietskej flotily a o dlhodobom garantovanom prenájme vojenských základní RF na Kryme a v Sevastopole. Atómové zabrane a strategické zbrane sa v súlade s dohodami z Bielovežského pralesa odsunuli z UA do RF. Proces to bol relatívne dobre kontrolovaný, no napriek tomu sa stalo, že viacero zbraní a rádioaktívneho materiálu sa nedostalo do RF ale do rúk ukrajinského podsvetia a odtiaľ na medzinárodný zločinecký trh so zbraňami.

Západ a aj svetové jadrové veľmoci sa začali obávať, aby ich jadrový monopol nenarušilo nejaké ukrajinské alebo medzinárodné zločinecké konzorcium. Preto 5.decembra 1994 za účasti veľmocí a Ukrajiny zorganizovali v Budapešti stretnutie k jadrovej a bezpečnostnej budúcnosti UA a de facto aj Európy a zvyšku sveta. Bola prijatá tzv. Budapeštianska deklarácia. Podľa nej sa UA zaväzuje zlikvidovať všetok jadrový materiál, nevyvíjať a nevyrábať jadrové zbrane a svetové veľmoci sa zaväzujú, že voči UA v prípade konfliktu nepoužijú jadrové zbrane. Ukrajina sa pri podpise zmluvy brala vo vtedajších medzinárodne rešpektovaných hraniciach. Ukrajina sa ako členský štát OBSE zaviazala budovať taký obranný potenciál a takú politiku, ktorá nebude na ujmu bezpečnosti susedov. A susedia, tiež členovia OBSE sa zaviazali na rovnakom princípe neohrozovania bezpečnosti svojho okolia. Budapeštiansky protokol bol podpísaný predstaviteľmi veľmocí a mal byť následne schválený v parlamentoch krajín. To sa ale nikdy nestalo. Formálne teda Budapeštianska deklarácia predstavuje iba dobové vyhlásenie s nezáväznými dôsledkami.

Dnes sa táto deklarácia veľmi často zneužíva. Vraj sa v nej RF zaviazala dodržiavať územnú celistvosť UA, nikdy voči UA nepoužiť zbrane, tobôž jadrové. UA sa na oplátku vraj zaviazala nemať jadrové zbrane. Podľa Západu RF v 2014 deklaráciu porušila, keď napadla ukrajinský Donbas a Krym. Podľa RF došlo v 2014 na UA ku neústavnému štátnemu prevratu, k revolúcii, ktorá ukončila existenciu dovtedajšej podoby ukrajinskej štátnosti a teda tiež urobila nulitnými všetky záväzky UA voči okoliu a okolia voči UA. UA po majdane bola uvrhnutá do občianskej vojny a stala sa ekonomicky, ideologicky, vojensky a politicky úplne iným štátom, ako bol ten, čo v 199O vyhlásil zvrchovanosť, v 1991 nezávislosť a v 1994 podpísal Budapeštiansku deklaráciu. UA porušila túto deklaráciu prvá a RF sa už tiež ďalej necítila byť viazaná záväzkami, ktoré z nej plynú. Ukrajinský prezident Zelenskij v 2021 v Mníchove ohlásil záujem byť jadrovou veľmocou, mať na svojom území základne NATO ohrozujúce RF a začal prípravu na znovuzískanie Donbasu a Krymu násilnou vojenskou akciou. RF bola podľa Moskvy prinútená konať a začala špeciálnu operáciu na demilitarizáciu a denacifikáciu UA. Západ vyhodnotil operáciu ako agresiu RF proti UA a začal UA poskytovať financie, zbrane, špionážne a riadiace informácie, poradcov i výkonný veliaci personál.

Tak či onak, dnes boje na Ukrajine pokračujú a blížiace výročie nezávislosti UA má pre obe strany konfliktu značný symbolická význam. Zdá sa mi, že pre UA naozaj veľký. Už štvrť roka sa totiž v Kyjeve hovorí o protiofenzíve. Tá môže mať povahu protiútoku a pokusu o dobytie Chersonu, ale aj útoku na krymský most. Osobitne tento druhý variant ukrajinskej protiofenzívy sa mi z celosvetového bezpečnostného hľadiska zdá byť veľmi riskantný. Rusi totiž Krym považujú za integrálnu časť RF a útok na most kladú na roveń útoku na iné strategicky veľmi dôležité ciele v Rusku. Rusi zároveń vedia, že bez účasti USA by UA na most nebola schopná zaútočiť. Ak by teda k zničeniu krymského mosta došlo, mohol by to byť pre OS RF dôvod na masívne zničenie centra Kyjeva s jeho vládnymi budovami a tzv. centrami riadenia vojenských operácií. Mohlo by dôjsť i ku zničeniu amerických satelitov, ktoré by sa na útoku na krymský most podieľali. Zoči-voči eskalácii konfliktu a priamej účasti NATO a USA na ňom by RF asi vyhlásila mobilizáciu záložníkov /okolo 2 mil vojakov/, možno i mobilizáciu niektorých ročníkov mužskej populácie. A boli by sme teda oboma nohami v riadnom onom…celosvetovo ničivom konflikte.

-Takže pre toto sa ja 24.augusta tak trochu obávam. Vy nie ? Bože, ako vám závidím. A ako sa teším na to, že sa v septembri ukážu tieto úvahy /prevažne ruských a ukrajinských analytikov, politológov a historikov/ ako prázdne konšpirácie.

/Historický prehľad okolo vývoja UA k nezávislosti bol spracovaný na základe prác ruských a ukrajinských historikov. Niektoré veci sú aj v americkej wikipédii, no veľmi skreslené až prekrútené. Niektoré dôležité udalosti -napr. stretnutie v Bielovežskom pralese, tam úplne chýbajú. Jedinú zmienku o tomto historickom summite nájdete pod heslom „rozpad ZSSR“. Škoda. Mladšia generácia, najmä tá, čo nečíta pramene aj v ruštine, je takto ochudobnená o pohľad na svetové dianie z druhej strany. – Dúfajme, že táto nevýhoda mladých sa v budúcnosti predsa len trochu odstráni/.