vzkriesenie

Tuším predvčerom som tu pripomenul 80-te narodeniny obnoviteľa slovenskej štátnosti a zakladateľa prvého relatívne demokratického a až do 1998 aj prekvapujúco zvrchovaného slovenského štátu – JUDr.Vladimíra Mečiara. Bol som „vytočený“, koľko mýtov a legiend o tomto významnom mužovi slovenskej histórie /lebo či sa nám to páči alebo nie, VM je a navždy bude súčasťou slovenskej histórie/ vo verejnosti panuje. Začudoval som sa množstvu banálnych otrepaných novinárskych titulkov, aké sú v hlavách mnohých Slovákov. Médiá, filmy, kaviarenský a krčmový diskurz naniesli na udalosti 1991-1998 toľko falošných náterov a lživých nánosov, že nová generácia Slovákov, ktorá mala pri odchode VM z politiky /de facto v 1998/ 15 rokov a menej a má dnes 40 rokov, nevie o realite „strašného mečiarizmu“ takmer nič. Iba stupídne bonmoty Leška a spol. a potom už len lži, klamstvá, nepravdy, polopravdy. Súčasní „wikipedickí inteligenti“ či skôr idioti, spoľahnutí na jednu jedinú pravdu z americkej internetovej „zbierky klamstiev“ vedia o mečiarizme v drvivej väčšine iba toľko, koľko mediálni manipulátori zo Západu a ich domáci poskokovia chcú, aby vedeli.

Podľa želania pánov Slovenska-jeho majetku a jeho spoločenského vedomia- bol Mečiar oddaným komunistom, zadubeným podnikovým právnikom z Nemšovej, agentom ŠTB „doktorom“, ktorý prenikol do posvätných kruhov okolo Gála, Bútoru a spol., zmocnil sa zákerne vlády, sfanatizoval davy falošnými frázami o upevňovaní federácie,-aby vzápätí totálne obrátil, z pozície moci rozhodol o rozdelení „milovaného československa“ a o tom, že sa vyspelé československé Slovensko zmenilo na biedny malý štátik, vydaný na pospas zlému Rusku. – Ešteže sa v 1998 objavili chrabré zo Západu živené mimovládky, americká Markíza a liberálny kresťan Dzurinda, ktorí Slovensko spasili v hodine dvanástej. A zamedzili Mečiarovi a spol. ďalšie rozkrádananie a rabovanie Slovenska. Priviezli sem západných „investorov“, vyhodili z podnikov darebáckych mečiarovských podnikateľov a odovzdali podniky do rúk US Stolen kompánií, do rúk nemeckých štátnych monopolov /Deutsche Telekom/, do rúk poctivých talianskych investorov v energetike, do rúk so Slovenskom to dobre mysliacich maďarských naftárov, čestných francúzskych obchodníkov, plynárov a bankárov, britských finančníkov a pod.

Nemám za zlé diskutérom pod 40-50 rokov a menej, že v polemike ohnivo nadávajú na Mečiara a posielajú ho do Leopoldova, Ilavy, alebo rovno na šibenicu, či do pekla. Sú presvedčení, že wikipédia, Denník N, Leško a i. hovoria o VM a jeho dobe iba pravdu a nič viac než pravdu. Táto počítačovo gramotná masa nie je príliš gramotná v poznaní histórie. sú to analfabeti v štúdiu originálnych autentických prameňov. Nie je to iba ich vec. Je to dôsledok toho, že na Slovensku dodnes nebola publikovaná OBJEKTÍVNA, APOLITICKÁ VECNE HISTORICKÁ KNIHA o období 1991-1998. Takúto knihu už v SR dávno mali napísať nielen historici, ale aj ekonomickí resp. politicko-ekonomickí, politologickí, diplomatickí, geopolitickí analytici. V SR dodnes žijú kvalifikovaní pamätníci, ktorí si mečiarovské časy nielen pamätajú, ale sú stále schopní /príp. za pomoci mladších výskumníkov/ popísať vtedajšie dianie na slovenskej, regionálne, konkrétne podnikovej úrovni.

Poctiví slovenskí intelektuáli hovoria-že by takáto kniha resp. knihy v SR už dávno boli /ba že vraj už aj sú/ -no na širší výskum /historický, politologický, ekonomický/ neboli a nie sú peniaze. Neboli a nie sú peniaze na prácu vedcov, na publikovanie, na mediálnu podporu, na propagáciu výsledkov takejto práce vo verejnosti. – Peniaze, peneži, peníze. – Tie sú treba nielen na vojnu, ale aj na ideologický boj, na boj pravdy so lžou. Na Slovensku platí, že slovenská pravda bola vždy veľmi veľmi chudobná a tak v zápase s cudzou v bohatstve a peniazoch sa kúpajúcou lžou, vždy ťahala za kratší koniec. Slováci sú jednoducho takí chudobní, že nemajú ani na zaplatenie prezentácie vlastnej pravdy. A možno by aj mali, ale medzi tými bohatšími niet dosť národnej hrdosti, dosť obetavosti-aby na slovenskú pravdu prispeli. A sú tu aj zlé skúsenosti s tými, pre ktorých by sa mali obetovať. Slovenská chudoba je tradične mimoriadne nevďačná. Osudy Mateja Hrebendu, predávajúceho Slovači slovenské knihy takmer zadarmo, -niekoľkokrát Slovačou ozbíjaného, okradnutého, takmer zamordovaného, – sa nad nami Slovákmi vznáša ako prízrak…

Priestor a štýl blogu mi nedáva možnosť, aby som túto obrovskú dieru v slovenskom národnom sebapoznaní tu a teraz plátal. A samozrejme, bol by som aj urážlivo trúfalý a nesebakritický, keby som sa tu o to pokúšal. Neurobím to. Nedá mi však, aby som v budúcom blogu nespomenul aspoň zopár triviálnych no zabudnutých faktov o dianí okolo r. 1992 a období, ktoré v 1993-1998 nasledovalo. Nečakajte dátumy, citácie, linky, vlákna, nečakajte konkrétne mená. Budú to jednoduché konštatovania. Budú to pre zopár rozhľadnených až triviálne veci. – No pre väčšinu /ako som zistil/ to i tak bude prekvapujúce, mierne šokujúce, -ba azda aj inšpirujúco objavné.